Dievčatko so zápalkami pri ich predaji položilo život. Pomáhajú vytvoriť teplo a svetlo a kedysi boli podmienkou prežitia v divočine. Dokonca sú zaujímavým predmetom pre zberateľov.Obyčajné zápalky za pár centov...

Ak dnes škrneme zápalkou o čokoľbek iné ako o stenu  škatuľky, nezapáli sa. Ak do zápalkovej hlavičky udrieme kladivom, nič sa nestane.
Pamätáte sa ale na staré westerny? Kovboji zapaľovali zápalky škrtnutím napr. o podošvu topánky. Išlo o špeciálne zápalky, nazývané "strike-anywhere", ktoré sa zapália pri dotyku s akýmkoľvek materiálom. Môžu sa napríklad zapáliť aj trením, keď ich obhrýza myš. Po udretí kladivom vybuchnú.

Bezpečné zápalky pracujú na princípe chemickej reakcie medzi chemikáliami zápalky a špeciálnym povrchom škatuľky. Škrtnutím zápalky o škatuľku sa vďaka teplu, ktoré vznikne trením, naštartuje chemická reakcia. Ak sa zápalka nedotýka povrchu škatuľky, nič sa nedeje.

Anglický lekárnik John Walker v roku 1826 vyrobil predchodcov dnešných zápaliek. Dali sa zapáliť o hocaký povrch, no neboli spoľahlivé. Preto v roku 1830 prišiel Francúz Charles Suria na trh s oveľa lepšou zápalkou. Táto zápalka mala na hlavičke biely fosfor. Nazývali sa LUCIFER (SVETLONOS) a používali sa do konca 19.storočia. Boli spoľahlivé, dobre sa skladovali, no vedeli zabíjať. Biely fosfor uvoľňuje jedovatý plyn, ktorý spôsobuje znetvorenie a smrteľnú chorobu, zvanú "hnijúca čeľusť". Najviac bývali postihnutí robotníci v zápalkárňach a na začiatku 20.storočia biely fosfor zakázali. Jeho miesto vo výrobe zápaliek zaujal sulfid fosforitý.

Prvým výrobcom úplne  bezpečných zápaliek sa uprostred päťdesiatych rokov minulého storočia stal Švéd Johan Ludstrom, ktorý na škrtadlo použil nejedovatý červený fosfor. Tým škrtadlo oddelil od ostatných zápalných látok. Ostatné zložky tvorili hlavičku zápalky.

V súčasnosti sa zápalky vyrábajú na plnoautomatizovaných strojoch, ktoré ich vychrlia až 2 milióny za hodinu. Stroje zápalky uložia do škatuliek a pripravia na použitie. Obyčajná drevená zápalka vzniká z brvna, ktoré sa nareže na tenké latky, asi 2,5 mm hrubé. Tieto latky sa potom nasekajú na triesky rovnajúce sa dĺžke zápaliek a tie sa namáčajú do roztoku fosforečnanu amónneho (prísady proti čmudeniu zápalky po zhasnutí). Potom ich automat vkladá do otvorov mobilného oceľového pása, ktorý ich konce ponára do roztaveného parafínu, ktorý po vsiaknutí do dreva umožňuje prenos plameňa z hlavičky zápalky na jej drevenú časť. Konce zápaliek sa ďalej namáčajú do zmesi určenej pre hlavičky. Zmes bezpečných zápaliek obsahuje síru a často i drevené uhlie.  Kvôli lepšiemu horeniu sa pridáva chlorečnan draselný (oxidovadlo).
Po zaschnutí hlavičiek zápaliek sa zápalky vytláčajú z pása do vnútorných škatuliek prepravovaných na transportnom páse. Na súbežnom páse putujú plášte (vonkajšie časti) škatuliek.  Tento pás sa vždy po niekoľkých sekundách zastavuje a do plášťov sa zasúvajú vnútorné časti škatuľky so zápalkami.

Vzbura proti dani zo zápaliek.
Roku 1861 v Bow vo východnom Londýme firma Bryant a May vyrobila svoje prvé bezpečné zápalky. Koncom 19.storočia vyrábala 1,8 milióna zápaliek týždenne. Bol o ne taký záujem, že v roku 1871 vrchný vyberač daní zacítil zisk a navrhol "daň zo zápaliek" - pencu od škatuľky. Jeho návrh vyvolal protesty v parlamente aj v tlači. Protestovali aj tisíce zamestnancov zápalkární. Protest vyústil do vzbury a parlament musel túto daň zrušiť.

Zápalky nám už takmer 200 rokov pomáhajú zakladať oheň. V etape evolúcie nahradili kresadlá. Postupne sú však aj zápalky vytláčané najrôznejšími typmi zapaľovačov. Je možné, že o niekoľko desiatok rokov zápalky postupne vymiznú z nášho života úplne a stanú sa jedným z exponátov v múzeu.

Pridajte sa prosím do diskusie o zápalkách!